nemohla som už ďalej žiť s tebou, no nevedela som si predstaviť ani život bez teba... večne som so sebou bojovala a hľadala silu a odvahu... silu prežiť ďalší deň s tebou, odvahu žiť bez teba...
a keď sa mi to konečne podarilo, chcel si ma presvedčiť, že všetko bude iné, že to dokážeme iba spolu... veril si, že ma miluješ a ja som tomu verila tiež, a milovala som ťa nadovšetko, no prišiel deň, keď sa všetko zmenilo a ja som nevedela fungovať ďalej... chcela som slobodu, preč od teba a všetkého, čo s tebou súviselo... musela som ťa znenávidieť...
zachovala som sa ako sviňa, ale to iba preto, aby som seba uchránila bolesti a na teba som vtedy nehľadela. už som nechcela myslieť na to, že ti možno ublížim, chcela som utiecť a zachrániť sa, kým to šlo...
a možno zachrániť nás oboch... aj pre teba to bola vyhliadka niečoho nového a krásneho, iba si to v tom momente ešte necítil, nechcel si to cítiť... a mne to bolo jedno...
dnes už vieš, že som urobila tú najsprávnejšiu vec, surovo, ľahostajne, sebecky, ale inak to nešlo, prisahám... a možno práve preto chcem povedať prepáč a odpúšťam tebe aj sebe... a viem, že aj ty si mi odpustil...
Komentáre
urcite
trochu nechapem ...
ranna kava
toto odpustenie a zbohom pisem niekomu inemu...
a mozno iba sebe...
zivot nas obcas stavia chrbtom k urcitym veciam a v okamihu nas otoci a my vidime davno zabudnute a mame potrebu odpustit a zabudnut... alebo pochopit, comu sme nerozumeli... a ja mam jasno... tak som to chcela zvecnit...
len skoda
Aj ja som zazil nieco podobne...