... ráno bolo pokojné, keby som ho mala definovať jediným slovom... inak radšej takto: zobudila som sa skôr, ako budík zakokrhal svoju áriu o vstávaní a zdravom živote a bla bla bla... tak som sa posadila na posteľ a pokúšala som si spomenúť prečo vstávam... trklo mi to asi do pol minúty, no jasné posledná skúška... pozrela som na hodiny a zistila, že mám čas... zapla som comp /veď mám skúšku z informatiky, tak sa rozcvičím/... vycikala som sa a vliezla do vane...

posledné dni sa nám prediera teplá voda cez tú studenú akosi ťažko, takže som dostala prúd ľadovej sprchy na prsia a brucho, čo nebolo veľmi príjemné, ale osviežilo ma to... no a potom som sa asi desať minút čvachtala v teplej vodičke, mojej obľúbenej teploty 40°C /asi, no skrátka vo fakt teplej hraničiacej s horúcou/... po spche som urobila zopár rutinných úkonov a po sknokautovaní fénu, som zasadla s vlhkými vlasmi za comp...

prečítala čo je nové na blogu /a veru, veľa toho nepribudlo/, odpísala na pár mailov... a vyrazila som na skúšku... na starom moste tradične zápcha na pätnásť minúť, no predsa som prišla včas... odovzdala som semestrálnu prácu v podobe plagátu /ten hlásal niečo v zmysle "fajčenie nás ohrozuje bla bla bla"/ a index otvorený na stránke, kde sa vynímali dve áčka a jedna prázdna kolonka práve pre informatiku...

do počítačovej miestnosti /ako to príznačne pomenovali naši profesori/ si nás odviedol pán v najlepších rokoch / môj najobľúbenejší z ústavu biofyziky/ a rozdal nám papiere s troma otázkami... začali sme teda pracovať a teamovo spolupracovať a po pol hodinke sa zdvihol a pozbieral naše veľdiela... a dal nám rozchod so slovami " výsledky budú o dve hodiny"...

a tak sme čakali a čas všemožne zabíjali až prišla hodina H a minúta M a my sme sa odobrali na miesto určenia... vyšla žena v okuliaroch, ktorú študenti veľmi nemajú v láske a tak jej prischli rôzne nepekné pomenovania, ktoré zo slušnosti neuverejním...

podala mi indexi so slovami "dvaja ste neurobili, príďte sa potom zapísať na ďalší termín"... skoro som skolabovala... no mala som po písomke taký dobrý pocit, že som čakala najhoršie tak céčko... mýlila som sa...








dala mi dé... moje prvé dé za krátky čas tohto nového systému známkovania /dva semestre/...


no jediné čo som si v tej chvíli povedala, bolo "NEVADÍ! JA MÁM PRÁZDNINY!!!" zavolala som universalovi, ktorý bol ponorený do práce, no zagratuloval mi a tešil sa chvíľu so mnou... zavolala som aj mamine, že čoskoro jej domov príde druháčka...

a spokojne, s nebadateľným úškľabkom na tvári som cupitala domov rozpálenou bratislavou... slobodná...