... nechceli ma nechávať samú, asi sa báli, že podpálim barák... dedko umrel a babka trávila u nás viac času, aby nebola sama... nemala bohvieaké vzdelanie /4 či 5 ľudových/ a myslím, že aj to ovplyvnilo jej stav po dedkovej smrti... začala zabúdať, veľmi často a skoro všetko... diagnóza starecká demencia, neskôr alzheimer alebo ký ďas... skrátka a dobre, babička si pamätala veci dávno minulé /staropamäť/, no nikdy nevedela kde je, či jedla, kedy brala posledné lieky /novopamäť/... pravdou je, že tento stav v skutočnosti vôbec nie je veselý či vtipný, no príhody, ktoré sme s ňou zažili vďaka jej skleróze sú často veľmi úsmevné... nie všetky, ale väčšinou...
... babka prežila veľkú časť života na dobrej vode, dedina, dedinské dievča... no musela sa presťahovať do bratislavy...b7vali v centre no potom išli bývať do dúbravky a posledné roky si s dedkom užívali tam. keď k nám potom babka prišla, respektíve bola dovezená, pretože už by netrafila, za pár minút zabudla kde je...
... a tak sme raz boli samé doma a babka sa začala strojiť, vyprázdnila prútený košík s čiapkami a šálmi, čo tam ostali po zime neupratané a vybrala sa von... našťastie som ju zastihla pri dverách a pýtam sa kam ide?! udivene, aj mi kútiky rozškľabovalo do úsmevu... a ona vraj pre jablká, na malý trh, že by koláč upiekla... to už som sa smiala / nech mi je odpustené/ a ťahala som ju k oknu, nech mi ukáže... keď na mieste, kde mal stáť trh zbadala dvanásťposchodovú ozrutu a cestu na most, skoro mi tam skolabovala, no hneď si spomenula, že nie je doma... tak sa povyzliekala a išla variť, či umývať riad... to boli iba začiatky jej choroby, neskôr sa nám veľa krát stratila a raz mame volal vekslák spred tesca... máte tu mamu pani, prídte si pre ňu... /viete, tam kde stojí teraz tesco v centre mesta, tam bol kedysi obytný dom... ten dom kam babka prišla z dobrej vody... chcela ísť domov.../
... a teraz ten spomínaný balkón... pre mňa nezabudnuteľné dni s babkou, keď rodičia neboli doma a babka už si nepamätala, čo povedala pred piatimi minútami... keď bola u nás, musela som byť doma, aby snáď nepodpálila barák... fakt už robila divné veci... a tak som si na balkóne otočila smetný kôš /prázdny prirodzene/ a pozorovala som ulicu, sídlisko, ľudí a vtáky... život... babka niečo robila v kuchyni, nikdy nevedela iba tak sedieť, najradšej žehlila, jedno tričko asi pol hodinu, prípadne lúskala orechy... a videla na mňa na balkón... a dookola mi opakovala jednu vetu..." ivanka, nenakláňaj sa, telo máš ťažké a nohy ľahké... ľahko sa prevrátiš... asi ťa priviažem špagátom o stoličku, aby si nevypadla..." a ja som ju uistila, že sa nenakláňam a ona spustila znova a znova a znova... keď už to bolo neúnosné, radšej som z balkóna odišla a venovala som sa niečomu bezpečnejšiemu... a ona bola spokojná... toto sa opakovalo vždy keď prišla... zo začiatku mi to povedala iba raz, dva krát, neskôr mi to omielala ako pokazená platňa...
samozrejme sme si s ňou užívali srandu veľmi často, ale čas plynul a babka na tom bola stále horšie a horšie... už nemohla ostať sama a potrebovala opateru 24 hodín denne... museli sme ju dať do domova... je to pekný súkromný domov, babka má päť detí, tak jej to platia, má tam čo potrebuje... celá rodina ju navštevuje... jej stav už ale nie je ani trocha dobrý, vôbec si nás nepamätá, sme pre ňu cudzinci... a ona... myslí si, že je doma... na dobrej vode...