... viem, že nie som jediná... čo som videla, boli ľudia na pokraji smrti, uzdravujúci sa, mladí, starí, muži, ženy, deti... to čo som videla ma presvedčilo, že nechcem pracovať v štátnom zdravotníctve, kým sa to nezlepší... a teraz vám chcem ukázať, čo som videla... nie všetko, lebo sa už nikdy nedáte hospitalizovať...

moja prvá negatívna skúsenosť sa stala asi pred piatimi rokmi na praxi... nemocničná izba interného oddelenia, zatiahnuté rolety, tma, smrad a starček skrútený na posteli ako paragraf, v posteli okrem neho ležali aj zbytky jedla tak tri dni staré... neviem ako to napísať, aby to nepobúrilo, tak asi odborne, defekoval snáď pred dvoma či troma hodinami, no nikto ho neprišiel obriadiť... mala som s ním cvičiť, a mala som zakázané poskytovať ošetrovateľskú pomoc, ktorá zahŕňa čistenie... zavolala som sestru, aby som nemala prúser, ale ona, chúďa prepracované, nemala čas... tak som si išla dedula umyť, aj cez zákaz... a odcvičila som si ho... poprikrývala, dala mu napiť, odostrela roletu a vpustila kyslík do jeho staručkých pľúc... poďakoval mi z posledných síl a povedal, že sa bude modliť, aby bolo viac zdravotníkov mne podobných...

ďalší neuveriteľný kiks zdravotníctva som zažila počas mesačky na konci ročníka... pacientka mala problém so stolicou a potrebovala čípok... ten jej sestra aplikovala pomocou gumených rukavíc, umyla ich v lavóre a dala sušiť na radiátor so slovami: "tie sú vaše, dávajte si na ne pozor, bohužiaľ ich máme málo"... skoro som odpadla... babička vo vedľajšej izbe mala na zadku dekubit /preležaninu/ až na kosť... kto to pozná, vie ako to zapácha... no okno jej neotvorili ani na sekundu, vraj by mohol byť prievan, je im zima... bla bla bla... nonsens...

a posledná vec, ktorú vám chcem priblížiť sa stala rok na to, tiež na mesačnej praxi... mala som ísť odchodiť pani po tepke /totálna endoprotéza bedrového kĺbu/, ale bola pokakaná... zavolala som sestru, kvôli tomu zákazu... lenže som ju vyrušila pri dôležitej debate s kolegami a tak, ako fúria vybehla zo sesterskej a bez pomôcok vtrhla do izby, kde ležala spomínaná pani... sestra ako hora, tak meter osemdesiat a dobrých sto kíl sa rozhliadla po miestnosti a do očí jej udrelo vedro so špinavou vodou /kiežby jej to do očí udrelo naozaj/... vytiahla špinavú handru, a utrla pacientku tou istou handrou, ktorá už mala za sebou dlážku celého oddelenia... jej posledné slová zneli asi takto: "tak, a teraz môžeš cvičiť" tie samozrejme patrili mne aj s nepríjemným úškľabkom na tvári... poďakovala som a s pacientkou som odchodila, pocvičila a nakoniec som ju aj poumývala, čistou vodou, ale predsa...

po všetkom, čo som v nemocniciach zažila, vedela som, že moja práca nebude na štátnej pôde... hneď po škole som si podala žiadosti do všetkých neštátnych zariadení spojených s rehabilitáciou, dokonca aj do takých, kde rehabka nebola /lebo som to nevedela/ a čakala som... a ozvali sa, nemusela som pracovať v nemocnici, bola to pre mňa výhra... ak raz budem precovať v nemocnici, bude to nutnosť /po škole si musím urobiť tri roky v štátnom sektore/ no ak sa pomery nezmenia, neostanem tam ani o sekundu dlhšie...