... ako dieťa som bola mamin a tatov miláčik... ľudí som mala rada, no len do tej doby, kým boli na blízku aj naši... a tak to bolo aj s mojimi prarodičmi... bolo pre mňa obtiažne vybudovať si vzťahy a každý z nich mal svoje muchy, čo mi liezli na nervy... a poriadne... aj napriek tomu ich všetkých veľmi ľúbim...

dedka z otcovej strany si takmer nepamätám... umrel, keď som mala sotva štyri roky, no pamätám si ho podľa fotiek, taký deduško večerníček... jeho žena, otcova mama, babka... šikovná, zručná, jej vanilkové rožteky sú geniálne, no tiež nám starne a už to nie je čo bolo... od útleho detstva ma ťahala po operách, baletoch a vianočných večierkoch pre dôchodcov... och, ako som to nenávidela... poslednú operu som videla asi v desiatich rokoch... dedko z maminej strany mi utkvel v pamäti dosť nešťastne, i keď opakujem, všetkých som milovala a milujem... mala som asi päť, keď prvý krát položil predomňa papier a ceruzku... musela som počítať, písať a počítať a písať... do zblbnutia... umrel keď som mala osem... a babka... úžasná a pracovitá, varila a piekla jedna báseň... často k nám chodila a varovala ma ako dieťa a občas, najmä keď som bola chorá, som musela k nej, aby mamina a tatko mohli chodiť do práce... a okrem dedkovej hodinovky písania a počtov som si zažila aj od babky svoje...

... cez deň mi bolo veselo, hrala som sa, mučila a mordovala s matikou, papkala a spinkala... deň však uplynul ako voda a prišiel večer, čas ísť spinkať a... smútiť. a tak som začala plakať za mamou, za tatkom, dokonca za bratom... babka ma chlácholila a utišovala, no bezvýsledne... a tak si na mňa vymyslela podvod, mimochodom vždy zabral...

... išla k telefónu a vytočila "akože policajtov" v skutočnosti iba tak držala slúchadlo... a vraj, že: "dobrý deň, mám tu také urevané dievča, len plače a plače a nechce prestať, prosím príďte si pre ňu. najlepšie bude, ak ju niekde zamknete a osamote, aby nerušila, lebo stále reve..." v tom som stíchla a babka pokračovala "počkajte, tuším už prestala... budeš ešte rumázgať?" opýtala sa mojim smerom a ja som sa zmohla iba na kývnutie "tak dobre, nemusíte prísť, ale keby znova začala, zavolám a prídete, ďakujem, dovidenia"... tak som sa zľakla, že by ma odviedli, že som už ani nemukla a išla som spať, zaspala som väčšinou hneď ako som si ľahla, ten rev bol vyčerpávajúci... ráno bolo znova o čosi jednoduchšie a tak som bez revu väčšinou vydržala až do večera...