... vraciam sa niekam späť... do spomienok...
včera ostal znova vrátnik dlhšie hore, alebo zaspal nad knihou a nechal mi v hlave rozsvietené svetlo... a to ja v tedy nemôžem zaspať... spomenula som si na prvé stretnutie s mojou láskou... a na veci čo sa diali aj keď nemuseli... asi by nikto neveril, že by z toho mohlo niečo vzniknúť... začalo to tak nešťastne... v očiach môjho milovaného som po prvom stretnutí /mimochodom v aligatore/ klesla až na samé dno... možno troška preháňam, ale bolo to dosť hlboko... keď som ho stretla o týždeň, skoro ma nepozdravil a začal ma podhadzovať kamarátovi... bol zrejme dosť naštvaný, no ja som nechápala prečo.../i keď mi to bolo vysvetlené- chlap.../ snažila som sa s ním komunikovať, ale výsledok bol o ničom... cítil sa byť na koni v pozícii, ktorú zaujal a to mu vyhovovalo... lenže si asi nevšimol, že mi to začalo byť úplne jedno...
no potom, keď sme nad ránom išli domov, kamarátka sa ma opýtala, či mu môže dať moje telefónne číslo... no teda vyvalená som ostala riadne /myslela som, že to bude zase nejaká kamufláž na mňa/, ale súhlasila som...no a potom ma za pár dní pozval na "rande" /hovorí sa v dnešnej dobe ešte rande? bože to musí znieť akoby som mala sedemdesiat rokov...:o.)/a my sme sa ako šibnutím čarovného prútika, dali dokopy. do dnes nechápem prečo ako a čo nás k tomu viedlo... no nechcem si kaziť spomienku na ten večer, a preto to pripisujem vyššej moci /čo úradovala tej noci.../... verím, že osud zasiahol v tú chvíľu a chcel si nás podať nepripravených... pohrať sa s dvomi "opustenými" dušami... preto nás zviedol na rovnaké chodníčky... preplietol naše životy a vdýchol do nás novú nádej a lásku... od toho okamihu som nikdy nezapochybovala o našej láske... prechádzame krízami a krízičkami, šialenstvami a šialenstvičkami, radosťami a radostičkami, bolesťami a bolestičkami... nikdy však nevzdávam boj a idem hlavou proti múru... aj za cenu bolesti a smútku, bojujem do konca... a to iba preto, že verím, že moja láska je to pravé a nefalšované šťastie, čo ma v živote stretlo /ak nepočítam to, že som sa narodila.../ v jeho nedokonalosti hľadám dokonalosť, v smútku radosť, v bolesti smiech a v nešťastí lásku...
možno nikdy nebudem dokonalá /možno?/ no navždy chcem milovať iba jeho... snáď mi odpustí, že robím chyby... aj tak by sa mu nepáčilo, keby som bola neomylná... a možno raz pochopí, prečo robím veci, ktoré by on nikdy nerobil... :o.)