čakám na hlavnej stanici, kým prídu ostatní... prišla som skôr, mala som veľa vecí, tak ma otec odviezol... už som tu hodinu... konečne prichádza marek, začína to byť pravda, ideme lyžovať... ešte je čas, netreba panikáriť... vidím peťka, prichádza a pobozká ma... do ruky mi vtisne papier, „čítaj, dnes som to hodil na blog“  / www.tettinger.blog.sme.sk / . a tak čítam a nemôžem sa neusmievať... /odporúčam, článok o prvých láskach.../... odchádza na wc a cestou späť mi podá ešte čosi... vraj všetko najlepšie k mdž... tak už ma asi aj považuje za ženu, ja odpadnem...

               

                   ...čakáme ešte dvoch a môžeme vyraziť... času je stále dosť... prichádza ďuri a felis... musíme ešte kúpiť lístky... normálna a pomerne jednoduchá vec, ale... keď slečna za okienkom nevie ovládať svoj múdry comp... nestíhame... bežíme a... nastáva umelo vytvorená panika číslo jedna, dobiehame a naskakujeme do vlaku... stihli sme to, paráda... hľadáme si miesta a panika ustupuje... v žiline musíme prestúpiť na rýchlik do čadce a potom autobusom do oščadnice... vystieram si nohy a začínam vychutnávať jazdu, mierne pohojdávajúc sa zaspávam... netrvá to však dlho a prichádza príjemná pani, lístky, no jasné... felis loví vo vrecku krtkáčov... našla. hľadám svoju isic kartu, ona však nestačí... pani si ma premeriava veľavravným pohľadom a nakoniec prevracia očká a odchádza... tento krát mi to prešlo a ja som ušetrila skoro polovicu...

               

                  ... panika číslo dva a tri sa nelíšia od tej prvej, nasledujú po zistení, že máme málo času a asi to všetko nestihneme... samozrejme nám stačí aj tých úbohých päť minút a hravo dobiehame vlak aj autobus...

                  ... práve sa nám podarilo vystúpiť aj so všetkou batožinou, lyžami aj lyžiarkami, s úsmevom na tvárach a pocitom neopísateľného šťastia... už iba niekoľko krokov do nášho dočasného domova a začne dovolenka...

               

                  ... a je to tu, vybalila som veci, napchala ich do skrine a poličiek a idem sa konečne najesť... chlieb, bambíno, saláma a pohár džúsu... dobrú chuť... a ako to býva po jedle, natiahnem sa a privriem oči, iba na chvíľu a potom sa aj ja pridám do debaty... chŕŕŕŕŕŕŕŕ... vnímam už iba ako ma starostlivý medvedík prikrýva zo slovami, že je tu ešte

troška zima... už už sa ponáram do mäkučkého obláčika a začínam snívať svoj sen...zobúdzam   sa až keď ma peťko núti ísť do postele, milujem tú vetu: „ vstávaj, ideme spať“...

               

                  ...je ráno, chladné, vtieravé... ostanem ešte pod perinou a vychutnám si to ticho... zrazu sa mi vracia pocit šťastia a ja si spomínam kde som... ideme lyžovať, skáčem z postele a utekám sa umyť a poobliekať... felis si varí kávu a niekto je v kúpeľni... obliekame sa a dostavuje sa pomaly panika číslo štyri... asi nestihneme ski-bus a ďalší ide až o hodinu aj čosi... letíme z domčeka, zatvárame dvere, posledný zamkne... aj teraz sme to stihli...  stále sneží, na dedovke nás vysádza bus a necháva napospas osudu... lanovka, kotva, poma, lanovka... kilometre zjazdoviek sa mi rozprestierajú pred očami a ja sa znova škľabím od ucha k uchu... dohadujeme sa, kedy skočíme do bufetu na demänovku a pomaly preverujeme terén /teda ja pomaly a ostatní ako blesk/, bubny od snowboardistov sú riadne, kopce náročné i somárske lúčky... len to počasie je mrzuté... občas nevidím na krok a musím brzdiť v nádeji, že predo mnou nik nie je.

               

                   ...ďalšiu jazdu sa zastavíme pri spodnom bufete a odbúrame strach /teda ja odbúram strach/ pohárom demänovky a zahrejeme telo čajíkom... ceny tu nie sú zrovna nízke, ale na lyžovačku tiež nechodíme každý týždeň. už pár rokov som nelyžovala a koleno / pamiatka na jednu z mnohých lyžovačiek/ sa začína ozývať... končím už o pol tretej a zodpovedne prehlasujem, že na dnes už stačilo... sprcha, oddych, večera... bolí ma skoro celý človek a len dúfam, že do rána to prejde... na moje prekvapenie bolesť ustupuje už po dvoch či troch hodinkách a ja som akási svieža sťa rybička... tiež stav prechodný a do postele padám polomŕtva...

               

                  ... ráno sa to všetko tak magicky opakuje a ... zase nám ten ski-bus skoro ušiel...dnes sa mi lyžuje trocha lepšie, aj demänovka viac hreje a stále sneží... sme stále takí rozumní a spať ideme znova takmer so sliepkami... tretí deň je vraj kritický, lyžujeme od skorého rána až do poslednej možnej jazdy pred štvrtou. trocha viac sme popili /teda zase ja/ a lomcuje to nami /teda mnou/ zo strany na stranu... už by som asi nemala, objednám ešte jednu rundu a na dnes končím... teda neverila som ako sa mi bude dobre lyžovať, ide to tak ľahko... bum... a som dolu... smejem sa, čo je dobre, aspoň viem, že ma nič nebolí a pomaly sa kĺžem dolu v takej divno divnej polohe, stále sa smejem... na pomoc prichádza starostlivý medvedík, ale asi nepochopil, že snehová sprcha  nie je to pravé orechové... a tak v poslednom záchvate smiechu prekonávam ten chlad a snažím sa vstať...

                  

                   ...a teraz prichádza ten zlom,  kedy sa časť z nás stáva nezodpovednou partiou bažiacou po zábave...  vydržali sme do pol tretej / podaktorí aj dlhšie/ a všetci vieme, že ráno bude bolieť... a veru bolí, hlava, ruka /asi nejaký úder/, koleno a členok... nič by nebolo tak zlé, ako to koleno... a tak dnes volím oddych... aktívny, keďže ideme večer domov... upratujem, počúvam superstar, balím pracne vybalené, varím, ležím...  vychutnávam samotu...

               

                  ... a zrazu, je čas odchodu, toho naozaj, čo už neoddialim, už sú všetci tu, pobalení, najedení, pripravení ísť...  tak ako ja, nikto nie je spokojný... ešte cítime ten pocit dovolenkovej pohody, no vytráca sa míľovými krokmi... musíme ísť... už sa nám nechce ani panikáriť a tak len smutno nastupujeme na vlak... domov... prichádzame domov a ja zapínam comp a hádžem doňho fotky, sú tou najsilnejšou spomienkou čo nám ostane...