... v podstate sú hádky zbytočné, veľa ľudí sa nerado háda a vyhýba sa hádkam... ja nie... teda nie že by som ich vyhľadávala, ale keď sa nejaká ponúka, neváham sa pohádať... /nikdy to však nepreháňam a najradšej sa hádam paradoxne s najbližšími/...

nemám rada konfliktné situácie v práci / zažila som osobný boj kolegyne proti všetkému a všetkým, ktorý vznikol nevinnejšie ako nevinne... chcela so mnou robievať v sobotu... odmietla som ju.../
nevrhám sa bezhlavo do hádok s nadriadenými /už.../... ale pomerne často si vymieňam názory s mamou /ktorú mimochodom veľmi milujem, ale sme tak besné povahy, že sa nedokážeme nehádať.../... sú to hádky typu "zase si nevyniesla smeti"... "máš v izbe bordel"... bola si už so psami???"... tieto hádky mi nič nedávajú, ale sú nutnosťou...
s otcom sa tak často nehádam, i keď od dôb puberty sa v našom vzťahu veľa zmenilo, kedysi sme sa snáď nepohádali nikdy, neskôr sme si pár ostrejších výmien názorov užili a teraz sa nám podarí len zriedka... nebaví ma hádať sa s ním, pretože rýchlo ustúpi a potom sa tvári dotknuto... dosť sa háda s mamou, tak mu to nechcem robiť ťažšie... / je na nás sám/

no a potom sú to hádky s mojim milovaným... niekedy na ne nemám náladu, ale väčšinou si ich vychutnávam... no a toto je tá časťm ku ktorej som sa chcela dopracovať a povedať, že tieto hádky ma obohacujú o veľa cenných poznatkov... kedysi pre mňa bola hádka s priateľom nočná mora... dnes sa na to pozerám inak... pri hádke sa o ňom veľa dozvedám a priznám sa, že skúšam rôzne finty... tými sa mi niekedy podarí vykoľajiť ho tak, že potom musím dlho naprávať a snažiť sa všetko urovnať... /vykoľajiť je asi slabý výraz, skôr nasrať mi tam sedí/ nie je z tých nehádavých a tak je to celkom sranda, keď sa pochytíme... on potom bručí ako medveď a ja sa tvárim, že to bolo všetko nedorozumenie a snažím sa ho troška opantať svojím šarmom /nesmejte sa prosím.../

niekedy, keď sa mi hádka vymkne spod kontroly, je z toho malý priekak a kričíme po sebe... ale to iba keď som vo veľkom strese...
máme aj hádky, ktoré nevyvolávam naschvál... sú to také, keď ma niečo naštve a ja mu to chcem povedať a on to nevie pochopiť, alebo si vyberiem zlé ročné obdobie na to, aby som mu povedala, že by už mohol začať nosiť tenisky.../... vtedy zvyčajne poviem "nechcem sa s tebou hádať, ale..." a on je asi vtedy naladený na hádací kanál a vypukne boj... keď si pokričíme, občas to naberá dosť vysoké obrátky a potom pomerne rýchlo obaja spľasneme... /je to ako beh na krátku trať vo vysokej rýchlosti... alebo ako letná búrka.../...

som však taká akási popletená, teda iná... keď už hádka vznikne, či už zámerne, alebo nie... vždy sa musí ukončiť... nemohla by som tresnúť dverami a odísť a tiež by som to nezniesla od partnera...
viem, viem, viem... nie je to bohviečo... ale poviem vám, ešte nikdy sa mi to nestalo... ó áno, on chcel odísť, ale ja som to nedopustila...

zásada číslo neviemkoľko pri mojich hádkach je: "keď sa hádka neukončí a niekto odíde, obe strany začnú premýšľať a osud celého nedorozumenia by mohol skončiť horšie, ako by si priali..."

... zatiaľ sa mi táto teória osvedčila a preto ju stále využívam... a keď potrebuje niekto kľud na premýšľanie, dostane ho... prevetranie hláv na spoločnej tzv. nemej prechádzke vždy padne dobre a nakoniec jeden prehovorí a dokonca sa dá o probléme komunikovať bez kriku...


a aký je vlastne môj názor na hádky??? milujem ich... ale musím prehodnotiť ako často ich budem využívať... :o.)