... dnes máme také malé "výmesačie"... sme spolu 15 /slovom pätnásť/ mesiacov... 

ono to vlastne ani nie je dlho...

     ...nikdy som sa ho nepýtala aké vážne to s nami je... je to prikrátky vzťah na to, aby som ho plašila takými otázkami... to čo však cítim, je dôležitejšie ako tisíc slov...

vzťah, ktorý by som chcela nazvať "postavený na dôvere"... 

vyvarovať sa chybám z predošlých vzťahov...

robiť všetko tak, aby som neubližovala... aby moja láska bola šťastná...

     ... tak akosi som si to predstavovala na začiatku a zdalo by sa, že neprídu prekážky... ale prišli, prišli hádky a výčitky, slzy a bolesť... rany...

     ... prišli zlé chvíle, keď som nevedela čo si myslí a z jeho pohľadov som vyčítala len to najhoršie... občas som si myslela, že už už všetko skončí...

... neskončilo a ja som vďačná... sebe aj tebe...

     ... zvládla som prekonať bolesť a neplakať, pochopiť, že sme každý iný... prijať ťa a nemeniť... nerobiť z teba "lepšieho" človeka...

     ... neviem ako dlho budeme spolu a neodvážim sa to ani predpovedať... život je totiž vrtkavý, ale jedno viem...

     občas sa zamyslím a predstavím si ťa po svojom boku o dvadsať rokov,  a niekedy mi napadne, či dokážem milovať už iba teba a navždy... iba s tebou, mám v hlave otázky, či by si chcel byť pri mne, či by si to zvládol, či ťa neláka poznať niečo nové, iné, lepšie, chcela by som vedieť ako ma ľúbiš a čo pre teba znamenám...

     ...áno chcem ťa mať pri sebe o dvadsať rokov a aj o päťdesiat, budem milovať iba teba a chcem s tebou vychovať krásne deti, naše deti... tak to cítim dnes. ale kde je napísané, že to je stav trvalý, že nepríde deň, keď si poviem dosť...

     preto žijem iba pre dnešný deň, nepozerám sa dozadu a nechcem predpovedať budúcnosť ...

     dnes sme spolu už pätnásť mesiacov, dnes viem, že ma ľúbiš, že chceš iba mňa, dnes ťa ľúbim a chcem iba teba... dnes cítim, že svet patrí nám, dnes ťa pobozkám a objímem tak silno, ako viem, dnes ti ukážem lásku... a dnes si lásku aj vezmem, lebo viem, že dnes ma ľúbiš...