... zavrela som oči a už som nechcela nič vnímať... ani teba ani ten hrozný hluk, ktorý mi rezonoval v tele... nešlo to, nedalo sa na to nesústrediť... vŕŕŕŕŕŕ... a stále dokola len vŕŕŕŕŕŕ...

otočila som sa na bok a pomyslela som si, že by som sa chcela ocitnúť inde... a naraz som necítila mäkkú posteľ pod telom... necítila som tam totiž vôbec nič... chcela som otvoriť oči, no nešlo to... nechala som sa teda unášať... vlastne som celý čas nič nevidela, iba som cítila úžasný pocit...

pocit, že nič na svete už nepotrebujem a môžem pokojne odísť... akoby som dokončila svoje poslanie... a mohla odísť...

... naraz som sa strhla a znova sa ocitla vedľa tvojho nevládneho tela a pocit úžasného oslobodenia sa vytratil

... spal si a ťažko si dýchal... objal si ma v spánku a šepol niečo ako "ľúbim ťa", pobozkal si ma na čelo a povedal si "už spinkaj"...

ale ja som nemohla, po líci mi stekala obrovská slza a pomaly sa kotúľala k perám... vtiahla som ju a pocítila jej slanú príchuť... chutila ako výsmech... a za ňou padla ďalšia, nemohla som tomu už zabrániť... padali jedna po druhej a ja som precitla do úplne bdelého stavu... bohužiaľ som si to všetko pamätala... mala som pocit, že teraz som tu už úplne zbytočne...

až ráno ma presvedčilo, že to mám brať len ako "zlý sen" a ísť ďalej...

lenže...



čo ak...