bránkou neveľkou, pri nej dve jelše...
viedol si ma za ruku a písal do neba verše...
ako ma veľmi ľúbiš, že čo chcem to mi sľúbiš...
dával si mi lásku všade, nie iba v rozkvitnutom sade...
bozkal si moje pery... a ja som bola plná viery...
dával si mi nádej,
ja nebála som sa ti veriť...
do tvojej opatery svoje city zveriť...
naša láska kvitla... voňala ako lúka...
nedopustili sme, aby z nej boli muka...
držali sme laná a silno sa k sebe tisli... a predsa občas z mojich očí slané slzy vyšli...
bolo ich dosť, a predsa nie veľa
možno o dve o tri, viac ako som chcela
naša láska kvitne i v dnešných ťažkých dňoch
osud nás skúša obidvoch
pod nohy kladie nám polienka aj skaly
a denne sa diví, že sme vydržali
naša láska už nie je iba radosť, naša láska prekonáva rozdiely, deň čo deň zápasí o svoje šťastie a vyhráva...

chcem ti poďakovať láska, že si silný a poďakovať aj sebe, že sa vždy postavím a utriem slzu, idem ďalej a nepozerám sa späť...
snažím sa zabudnúť, že chodíš domov po ôsmej a pred ôsmou mi unikáš... že cez víkend riešiš problém pracovný... že si preto na mňa občas nevrlý...
už nie sme v záhrade tisícich vôní... viem už, aj to že sme zo záhrady vyšli a stojíme zoči voči životu takému, aký naozaj je... ale ja ti chcem povedať,
že od tej záhrady mám stále kľúč...