... nebola jediná, aj iné maminy slniečko vytiahlo von... a tak chodievali venčiť svoje ratolesti... a tie im pomaly rástli...

na tom istom sídlisku, len o pár rokov neskôr, začali tí istí predškoláci tráviť čas vonku aj bez dozoru... hrávali sme sa hry od výmyslu sveta a každá bola geniálna /opac-opac, dole- dole, rpzťahovaná, naháňačky, švihadlo, guma a veľa loptových hier/...
no čas bežal neúprosne a my sme si museli obliecť pekné veci, dať na chrbát aktovku a zasadnúť do lavíc... a naše maminy boli pri tom, ten prvý deň, keď sme sa tak báli pustiť sa ich ruky a sami vstúpiť do ďalšej etapy života... no aj to sme prežili... po škole sme dostali na krk kľúčik a mohli sme sa ísť hrať... a každé leto bolo naše sídlisko plné detí, smiechu, kriku a radosti... každý deň sme vymýšľali nové hry, miesta na schovávanie /myslím, že každý z nás skončil aj v kontajneri/, až na pár povinností sme boli voľní...

ale čas sa nedal zastaviť a my sme rástli a rástli až sme odišli zo základky na stredné školy... už sme neboli tie džavotajúce detičky, už nám susedka z ôsmeho nenosila von koláčiky a buchty... vyrástli sme a začali sme sa starať o iné veci... začali sme dospievať, zobúdzať sa do dospelosti... trápili nás lásky a maturity...

a prešlo ešte zopár rokov a sme tu... dnes... a ja vidím to isté sídlisko a na ňom... tie isté tváre... staršie, unavenejšie, neveselé... a okolo nich behajú deti, menšie, väčšie, dievčatká aj chlapci... a píšu ďalšie dejiny nášho sídliska...