keď ma pobozkal, obišiel ma mráz a v žalúdku sa mi usídlil balvan, no aj napriek tomu som bola šťastná a veľmi sa mi to páčilo... skončilo to tak rýchlo, ako končia všetky prvé lásky a ja som si ďalej žila svoj život... spokojná, šťastná, zaľúbená raz tu, raz tam...
po dlhej dobe sme sa stretli a bolo nám spolu dobre, nikdy sme nemali tajnosti a rozprávali sme sa o čomkoľvek. viem, že by sme už nikdy nemohli byť spolu, príliš dobre sa poznáme, no viem aj to, že pre mňa vždy ostane krásnou nežnou spomienkou, prvým mužom, priateľom...
poznáme sa už jedenásť či dvanásť rokov... sporadicky si zavoláme, stretneme sa, povieme si novinky /niekedy aj dvojročné/ a ideme ďalej každý svojou cestou... zaspomíname si na prvý slaďák, prvé dotyky a nežné trapasy, rozhovory o vážnych veciach i nekonečný smiech... na prechádzky po lese, opekačku...
jeho priateľky vždy na mňa žiarlili, našli moje listy, čítali a nechápali, nechápali jediné slovo a predsa žiarlili... dokonca ani nevedeli kto som, keď som ich stretla ruku v ruke, len sme sa pozdravili, prehodili pár slov a šli ďalej... a tá či oná sa na mňa iba usmievala... keby vedela kto som, isto mi oči vyškriabe a ruky doláme...
moja prvá láska sa bude ženiť, nie že by musel, len to už vraj rodina očakáva, priateľka sa na to teší a tak čo by neobšťastnil najbližších?...
miluješ ju? pýtam sa a verím, že povie áno.../povie áno a ja viem, že bude šťastný a viem, že sa budeme vidieť ešte menej, ale nevadí, len nech miluje/... ticho... tak čo máš ju rád? dobiedzam... si šťastný? je to žena tvojho života? je to tá pravá?... dvíha ku mne zrak a krúti hlavou... tak prečo? prečo to chceš urobiť? ty nie si človek, čo sa takto vzdáva... to nesmieš, to je choré, nerob to... nemôžeš stráviť život bez lásky... nesmieš sa takto oženiť...
neboj sa, budem milovať... vypadne z neho a lúčime sa bozkom na líca a mne tečú slzy... pália mi tvár a vpíjajú sa do pokožky... pritisne svoje líce k môjmu a prosí ma, aby som neplakala... že v jeho srdci bude vždy miesto pre lásku a prázdne neostane, že niekde tam mám svoje miesto i ja, že nikdy nebude ľutovať jediný deň, čin, rozhodnutie... a tak mi neostáva iné. ako utrieť slzy a žiť ďalej...
Komentáre
zit
on
ano..
nic
blondie
nie
:)
veru nemáme
siajen
ako
spirit