... keď som dospievala, a že to netrvalo jednu noc, moje telo, duša a myseľ boli na míle vzdialené a možno preto sa nechceli pochopiť... dnes už sú si bližšie, no ruky si nepodajú... zo zásady...
vtedy keď som dospievala, neraz mi napadlo, že som tu vlastne nepotrebná, taká navyše, akoby som nemala miesto, kam sa zaradiť... mať cestu... niečo ako životný cieľ... to je asi na ten pubertálny vek celkom pochopiteľné... ale mne sa chvíľami ani žiť nechcelo... len som tak ležala a čakala, kedy to konečne skončí... kedy vystúpim a stane sa niečo s mojou krehkou dušou, niečo čo tu zanechá telo nedospelého dievčaťa a čo ma oslobodí od mysle plnej rán... teda fakt som sa cítila skľúčene, až si to dnes ani neviem predstaviť...
vtedy som bola blázon, malý anjel a veľký diabol, vrah ideálov a spasiteľ ničoty... bola som /našťastie to netrvalo dlho/ nikto čo nenávidí seba samu... nula skrz na skrz nepotrebná, ani na orgány súca...
život sa uberal svojim bežným tempom niekam "nikam" a ja som nechápala ten zmysel "kráčať s ním"... dala som si vtedy sľub, že ak raz budem normálna, toto si nenechám pre seba... a dnes som sa rozhodla povedať k tomu stanovisko človeka, čo sa premenil na ženu... tiež nie zo dňa na deň, tiež nie dokonale, ale s množstvom malých či veľkých nedostatkov...
nestala som sa ženou matkou, ani ženou žensky ženskou... len sa mi tak troška podarilo dospieť... chvalabohu som si zachovala všetky atribúty nedospelého zasrana, až na jeden a tým je vek...
aj napriek tomu cítim, že už nie som iba dieťa... že sa niečo vo mne pohlo, a ja sa domnievam, možno však úplne naivne, že teraz už som taká, aká byť chcem... nie celkom dieťa a nie celkom dospelá s ujasnenými pohľadmi na svet... na ľudí okolo seba, občas umrnčaná a inokedy sebestačná, niekedy prehnane afektovaná len tak zo zábavy a inokedy vtipná a inteligentne sa aspoň tváriaca:o)... niečo ako žena dieťa v jednom tele...
keby som mohla, ostanem tam kdesi... ale musela som sa posunúť ďalej... dať viac zo seba, viac prijať... prišlo to samé, aj keby som nechcela... som rada, že tu môžem byť... že môžem dýchať skazený vzduch, že sa môžem ešte stále tešiť z maličkostí, ako je rozliate mlieko na dlážke v tvare srdiečka, že vidím, čo iní nevidia aj keď zavriem oči... milujem život pretože ho môžem ešte chvíľu žiť...
a keď príde ten deň, kedy budem chcieť alebo nebodaj budem musieť odísť... ešte sa naposledy podpíšem pod nejaké darebáctvo... aby nebola nuda:o)...
tak toto je výlev... do zbierky... pekný večer všetkým:o)
som rada, že žijem...
20.02.2006 18:47:13
ešte "nedávno" som sa pohrávala s myšlienkou, že som tu zbytočne... dnes som rada, že tu predsa len ešte môžem byť...
Komentáre
aj ja som rada
myslim, ze kazdeho z casu na cas napadne myslienka, ze je zbytocny... ale, treba z toho rychlo vyrast a najst si veeela cinnosti, pri ktorych nie je casu rozmyslat o takych veciach
ywanka
a je to znova také gloomy ... kukni na dead-heaven.blog.sk
ahoj gloomy
lulla... ahooooj... som rada, ze tu stale si:o)
Tiež
... pekný deň ...
navrat strateneho "syna"
vitaj Ywka, medzi nami
az mi ostalo smutno ked vas tu tak vidim
ludia, smeblog mal stretko, bolo nas 60a bolo to genialne... to mi tu velmi chybalo, moct si vas omakat, dotknut sa vas a pozerat vam do ociciek:o)
viem, ze som tu malo, ale budem sa stale vracat... castejsie alebo zriedkavejsie, ale budem:o)
nezabudnite na mna prosim, mam vas totiz veeeelmi rad:o)
a co sa tyka tvojej otazky dmiba, masovejsie to tam je, ale ten ucel pre ktory tam som sa dost plni a to je kritika... ktoru ja potrebujem, ale napodiv aj tam si par ludi oblubilo a ti pisu chvalu:o)
tak to mam take vykompenzovane...
krasny den vam vsetkym...
zaujimave