... mám taký malý svet, je iba môj, keď chcem idem doň a nepýtam sa či smiem... proste vstúpim a žijem si svoj sen... ... občas ma trápi to, čo iných nie...a tak ani pomoc nehľadám, idem do svojej krajiny a robím čo chcem, ako chcem a nepočujem „nedá sa...“ či „nie“. ... ľahko sa žije v mojom svete a krutý občas býva návrat späť, no ostať v ňom by som nechcela, nemať možnosť nemať, keď nič nemám, nezažiť neopätovanú lásku, nevychutnať si tmavé nebo či zimné „štebotanie“ vrán... ... úprimne si musím povedať, že aj keď občas tento svet nezvládam a možno troška nenávidím, vlastne mám veľmi rada jeho príchuť, príchuť bezmocnosti, nadľudského vypätia síl pri dosahovaní cieľov /často nie veľmi vysokých/, príchuť strachu z ďalšieho dňa... a milujem aj jeho vôňu, tvar a eleganciu... milujem ľudí v ňom, v tom skutočnom svete plnom plánov, ako prežiť... a vlastne milujem aj seba a som hrdá, že žijem. že dokážem žiť a nežiadať smrť... ... a keby ste si niekedy nevedeli rady a nebol by na blízku nikto, kto by vám pomohol, o koho by ste sa mohli oprieť, príďte do môjho sveta /ak nemáte vlastný/, je v ňom miesto pre všetkých...