... háčik bol v tom, že darčeky dostali iba deti, pre ktoré v ten deň prišli mamičky... a chúdence deti, odkázané na oteckov, dostali veľké guľové...

a tak sme sa tešili na príchod našich rodičov a odovzdávanie pomaľovaného šutríku na kúsku koženky... a veru nemilé bolo moje prekvapenie, keď som vo dverách triedy zazrela stáť tatka... milovaného až za hrob, v danej sekunde nenávideného ešte ďalej...
ukecávala som súdružky vychovávateľky, ako sa nechali oslovovať, že je to veľmi dobré, že prišiel tatko a maminu doma darčekom prekvapíme... tie ženy sa rozhodli stáť si za svojim, "ak pre teba zajtra príde mamička, dáme ti pre ňu darček k mdž zajtra"... a šmitec...
... ale maminka má sviatok dnes, chcem ju dnes prekvapiť a potešiť... no pridal sa k nim aj tatko a začal ma presviedčať, že je výborné, že mama dostane darček oneskorene, pre mňa to bola nepochopiteľná blbosť... bola som príliš tvrdohlavá a keď to nešlo po dobrom, skúsila som po zlom... a spustila rev storočia...

samozrejme som si prívesok so šutríkom vyrevala a všetci sme boli maximálne spokojní... určite som svoj neodolateľný plač použila ešte veľa ráz, no o tom možno niekedy inokedy...