objímajúc sa zvráskavenými rukami, usínajú na posteli jeden vedľa druhého... krásne zaľúbení aj po toľkých rokoch...

vedia si pozrieť do očí a cítiť z toho pohľadu lásku, vedia nemo sedieť proti sebe a čítať si z mysle... vedia pohladiť, hoci nepohnú sa... vedia tak krásne rozprávať svoj príbeh... zahľadieť sa kamsi ďaleko do minulosti a spomenúť si na najkrajšie detaily svojej lásky... vedia prežívať každý okamih života znova... rovnako intenzívne a s rovnakou láskou a nehou...

sú ako jedno telo a jedna duša... a naraz sa mi tento obraz stratí v hmle, rozplynie sa ako obláčik dymu a mizne v nenávratne...

bola to spomienka? spomienka na budúcnosť?...