... aj napriek tomu, že mi takmer nič nechýba... závidela som kamarátkam, spolužiačkam, všetkým...

...chcela som to, čo som nemala a nenávidela som, čo mám... chcela som chápavú mamu, ktorá ma bude počúvať, keď sa budem chcieť zdôveriť, chcela som rodičov, čo by ma raz, aspoň raz nepotrestali za neskorý príchod domov /hoci aj o päť minút/, chcela som brata čo ma nebude mlátiť ako žito, chcela som sestru, ktorá by chcela byť ako ja, chcela som byť sama sebou a nehrať doma divadlo, chcela som povedať svoj názor, chcela som byť lepšia, chcela som byť dokonalá a zároveň mať všetko, chcela som iný život...

... mám čo mám a myslím, že veľa ľudí by menilo... ale ja nie som spokojná... viem, že sa všetko zmení až keď budem mať vlastný byt a rodinu... u nás je to totiž tak, kým tu bývaš... myslím, že sme tým prešli všetci...

... teda všetci asi nie... a viem aj kto by asi menil... ten, kto nemá rodičov, alebo sú to alkoholici... kto nemá najfantastickejších a najnenávidenejších v jednej osobe, čo pofúkajú rozbité koleno, čo dajú korunku na zmrzlinku, čo nechcú počuť naše argumenty, alebo ich vyžadujú, keď  žiadne nemáme...

... áno, nie som spokojná, ale čo vlastne chcem? viem, chcem toho veľa, tak asi začnem rozmýšľať inak... asi sa začnem tešiť z matky, ktorá ma privíta s nevrlou tvárou, z otca, čo je vždy na jej strane, z brata, ktorý ma mlátil ako žito, chvalabohu už to nerobí, zo zákazov a príkazov, ktoré nenávidím, z obmedzení, ktoré ma ubíjjú... ... to pozitívne je asi to, že občas sa aj mama nemračí, otec je stále na jej strane a brat už nebýva s nami... tak sa radujme a veselme... život je boj...