... som voňavá a pravdupovediac prebratá, to tá sprcha... takže si idem spraviť čaj, možno ma troška utlmí...

rozvoniava mi pod nosom, dnes ovocný... len nech už vychladne, aspoň troška... mám rada takýto stav, keď sa vo mne usídli pocit maximálnej spokojnosti, dnes predsa troška narušený tým hlúpym strachom... ale predsa...

sedím a čítam, píšem, počúvam, rozmýšľam a všetko je tak čudne pomalé... akoby sa každú chvíľu chcel zastaviť čas... akoby sa malo všetko prestať hýbať a na svete by mal zavládnuť neutíchajúci mier a pokoj... ako vo mne... v mojej duši...

spokojnosť v každom kúsku... mám pocit, že slová nestačia na opísanie tohto pokoja...

tak už prestanem, lebo to len pokazím... ráno skoro vstávam, no predsa ešte nemôžem ísť spať... mimo iné musím napísať, ako som sa hlboko zmýlila, keď som si myslela, že sam sa nevyjadril k tomu listu... vyjadril a krásne... to som nečakala...

možno by sme sa už nemali toľko pozerať dopredu, možno by sme mali občas zastaviť a poobzerať sa iba tak vôkol seba /slovo vôkol bežne nepoužívam, ale teraz sa mi sem výnimočne hodilo/... možno by sme mali ostať stáť, presne podľa toho môjho pocitu... veď iba vtedy si môžme dokonale uvedomiť čo všetko máme, prípadne čo nám ešte chýba a chceli by sme to dosiahnuť... veď na veku predsa nezáleží... iba na nás...

čo čakám od života? kedysi by som bola povedala, že spravodlivosť... haha, dnes už viem... nie je to možné, mám iné ciele... chcem byť dobrá, dať čo môžem a nežiadať veľa, hoci niekedy žiadam príliš... no nepovedala som, že sa mi darí... myslím, že život nám dáva iba to, čo mu ponúkneme... ak nič nedávame, márne čakáme... a keďže spravodlivosť nefunguje podľa našich predstáv, niekedy môžme mať pocit, že dávame oveľa viac, ako by sme mali, no späť sa nám nič nevracia... čo čakám od života? že bude so mnou trpezlivý ako som ja s ním... že ma nezrazí k zemi a nebodne dýku do chrbta, keď to nebudem čakať... už neprosím o odpustenie... nečakám vďaku a nestojím nemo s natiahnutými rukami... kráčam vzpriamene a čo môžem to si vezmem, lebo viem, že mi nikto nič nedá len tak... to sa v živote nenosí... čaj už mi príjemne vychladol, pijem ho po malých dúškoch, veľmi pomaly... a idem spať... s takým dobrým pocitom, možno premôžem strach...

čo by ste chceli vy od života?