... bolí to viac, ako si viete predstaviť... ozýva sa to tu všade... moja hlava je zavalená informáciami a ja sa tomu nemôžem ubrániť... je tu krik, prvý krát v živote som z vedľajšej izby začula ako sa v zlosti rozbíja niečo krehké, črepy odskakovali von z izby... kedysi som počula podobné zvuky, ale tie prichádzali od susedov z rôznych strán... najprv som váhala no nakoniec som musela zakročiť... mám prehnane bujnú fantáziu... začali sa mi mysľou valiť nechutné obrazy... musím to zastaviť... znova sa niečo rozbilo... bolí to... každý črep ma pichne hlboko do srdca... za ňu, za neho... a znova dokola...

chcem zakročiť, no moje ústa ostávajú nemé... no je to stále neznesiteľnejšie... vstávam zo stoličky a kráčam pomaly na záchod... začína ma neskutočne bolieť hlava... a bolí ma celé vnútro, moja duša je niekde medzi črepmi... umývam si ruky a zbieram posledné kúsky odvahy... idem do tej izby a počujem sama seba ako kričím na dve postavy... sprvoti ma ignorujú, ale po chvíli sa otočia a hľadia na mňa... neprestávam kričať... snažím sa ich vlastným krikom upokojiť... hlúposť, prebehne mi hlavou a stíšim sa... opakujem svoje slová potichu... nemalo to význam... kričia ďalej... no napokon krik ustupuje a mení sa na tichú vravu za zatvorenými dverami...

a o pár minút neskôr utíchne všetko... počujem telku a odpratávanie črepov... neupratuje ich však ten, kto ich narobil... ale ten, kto za ne môže... začína sa tu znova komunikovať... nahlas a iba na chvíľu... možno bude hádka pokračovať... možno tu budú dvaja ľudia určitú dobu žiť ako cudzinci... a mne sa chce plakať...