...spolu s dažďom, vodou, šťastím a láskou...

pozná miesta, kde ho najradšej stretávam, ráno sa mi vkráda do izby, zaklope na okno a nechá sa vpustiť dnu, niekedy ma pošteklí pod nosom a núti vstať... začať deň o niečo skôr, uvariť si čaj a obdivovať svoju lásku v nádhernej žltkastej žiare... alebo len tak premýšľať o živote...

inokedy ma iba jemne pohladí po líci, zohreje perinu a schová sa za mráčik, aby som mohla ďalej spať... no okolo obeda posledný krát zaťuká a mizne nad obrom z panelu... stačí však iba pár krokov a mám ho znova plnú náruč... vybehnem na balkón a privítam ho s úsmevom na perách... nechám pootvorené dvere, aby sa kedykoľvek mohlo vkradnúť dnu... obujem sa a rýchlo zbehnem von so psami... najskôr ma oslepí, no o chvíľu si naňho zvyknem a teším sa keď mu kráčam naproti...

popoludní ešte chvíľu páli a núti ma dodržiavať pitný režim, no neskôr už je unavené, nevládze... ešte rozdáva svetlo a vôňu... pomaly sa však z neho vytráca sila, začína sa ukladať do mäkkej periny za obzor... posledné pohladenia a zbohom... uvidíme sa zajtra... a stihne mi popriať dobrú noc...