spoločnosť nám robí iba vietor a dážď... nechám sa unášať tvojou poéziou a občas si ťa premeriam pohľadom ponad horiacu sviecu...

stále si tu, stále ťa mám a spolu sa navečeriame... potichu, iba my dvaja... v romantickom prostredí sviece, vetra a dažďa... tento večer je náš... možno spozoruješ tú iskru v mojich očiach, alebo si ju ani nevšimneš... neviem... chcem ti toho veľa povedať a predsa mlčím a vnáram sa do oceána tvojich slov...
nie sú tu čašníci a predsa sa nám jedlo zjaví na stole... nepijem, ale dnes urobím výnimku a pripijeme si bielym vínom... čo budeme jesť? niečo výnimočné... teda výnimočne dobré... pstruha... s kopou zeleniny a tmavým chlebom... uvidíš, bude ti to chutiť...

... ešte ma pobozkáš a povieš posledné verše... berieme do rúk príbor a zamilovane si pozrieme do očí... pomaly prehĺtam prvé sústo a ty sa na mňa usmievaš... skloníš tvár k taniru a vychutnávaš chuť chrumkavej ryby...

ešte mi naleješ víno a ja ti iba gestom ukážem, že mám dosť... našťastie si bol vždy dosť chápavý a víno odkladáš, zjaví sa predomnou pohár s minerálkou, očami prikývneš a ja sa napijem... stále prší a dážď bubnuje na strechu, keď sa však pozriem hore, vidím krásne nebo a na ňom tisíce hviezd...

dojedli sme, ešte sedíme pri stole... rozprávame sa, hovoríme o dni, ktorý sme dnes prežili, každý inde, ale aj tak niekde v mysli na rovnakom mieste... spolu... niekde na pláži, kde na nás pálilo slnko a nohy nám obmývalo more... chcem ešte niečo povedať...