... keďže som sa dnes začala prehrabávať v archíve... hľadala som spomienky a pokúšala som sa opísať tie pocity, ako sa menila láska na priateľstvo, spomenula som si na rôzne drobnosti...

keď som odchádzala z toho tábora /myslím, čo som sa prvý raz zamilovala/ dala som MU strieborný prsteň. dostala som ho myslím od maminy, bolo na ňom srdiečko a v tom srdiečku bol malý kamienok... /nevideli sme sa dva roky... to už viete.../ keď sme sa stretli, vtedy v tej záhrade mi povedal, že ma nechce raniť, ale že ten prsteň daroval... rok predtým v tábore... daroval ho dievčaťu, ktoré nosí meno ako ja... povedal jej aj odkiaľ ho má... a ona ho prijala... zabolelo to... ani som sa ho naň nepýtala, neviem prečo to povedal...
vždy bol taký, nepovedal len to, čo nevedel... je to veľmi zvláštny vzťah... odpustila som mu všetko čím mi ublížil... / dovolil mi, aby som sa doňho zaľúbila, povedal mi, že to musíme ukončiť, poslal mi svoju najlepšiu fotku, aby som nikdy nezabudla, písal slová, ktoré nešlo nepredstavovať si a nevyroniť pri nich slzu, dával mi slabú nádej a ja som jej slepo verila.../, odpustila som sebe, že som sa doňho zaľúbila a bezhlavo sa vrhla do vopred prehraného boja... /že som sa nevedela zmieriť s tým, že ho nikdy nedostanem/, odpustila som osudu, že mi ho privial do cesty...
a som vďačná... na celom svete neexistuje niekto, ako on /alebo iba veľmi málo/... tisíce chýb a predsa mu človek musí odpustiť,/ troška mi pripomína moju lásku/ keď sa mu zadíva do veľkých hnedých očí... iskria mu v nich také malé hviezdičky... a keď sa prizriete bližšie, vidíte krásny ohňostroj... tie oči si zamilujete na prvý pohľad... a neskôr neodoláte a pozriete do nich vždy, keď sú na blízku...



... ďakujem, že ostal mojim priateľom, aj keď sa nestretneme často, je fajn vidieť ho, iba raz za čas... spomenúť si na prvý slaďák, keď ma nesmelo pobozkal na ucho a čakal, čo sa bude diať... na prechádzky v prírode, aj na to,ako som mu fandila, keď hrali futbal... a keď si zaspomíname, povieme si čo máme nové... zvyčajne je toho za tú dlhú dobu dosť... rozprávam mu o mojom šťastí... o mojej láske a o živote... o tom, že som rada, že ho mám, že som rada, že nikdy nebol naozaj môj... naše životy sa míňajú a bežia rôznymi smermi... iba občas sa vykoľajíme a narazíme na seba... je nám súdené byť navždy priateľmi... verím, že to tak cíti aj on...