... po tretí krát som sa uložila večer na spánok, po tretí krát som sa zobudila z divného sna...
... tento si však nepamätám tak dokonale... skôr iba útržky z neho...
chlapec začal rozprávať aj s inými ľuďmi, začal chodiť do škôlky a neskôr do školy... ktosi mi ho zabudol vziať... neprisvojila som si ho... bol u mňa. a dni plynuli...
... možno si niekto robil poriadky na pracovnom stole, alebo jeho spis padol z neba... no zrazu vzniklo veľké halóóó... nevrátila som dieťa... som zločinec...
... možno som sa mala ozvať, ale bolo nám spolu dobre, nikomu nechýbal... nevedela som si predstaviť, ako sa zmení jeho správanie, ak mi ho vezmú... všetko sa to vráti a moja snaha by bola zbytočná... a tak som po druhý krát bojovala o dieťa, ktoré som pôvodne vlastne vôbec nechcela... a boj som znova vyhrala... mal asi šesnásť rokov, keď mi ho znova dali a ďalšiu časť sna si nepamätám...
...až ako sme kupovali nový, väčší byt a sťahovali všetky rárohy, prezerali detské knižky, hračky a šatičky a rozhodovali sa, čo s nimi... samozrejme sme ich darovali nejakým deťom... a zase okno...
...sen sa mi končil znova tak zvláštne... chlapec mi začal rozprávať o svojej matke... prvý krát v živote o nej hovoril a pamätal si všetky detajly z ich spoločného a krátkeho života... jeho posledná veta znela: " no aj tak ťa mám rád"...
... to som sa už zobudila a chvalabohu bolo ráno...