... hoci iba s malou štipkou vedomostí som sa vovalila na skúšanie /ešte s jednou spolužiačkou/ ako prvá... moja taktika je, že kým si nevypočujú iných, nebude sa im to zdať traké biedne...

a tak som vykročila k dverám, rýchlo som sa prežehnala a vošla som... zavrela som za sebou dvere a dúfala som, že si vytiahnem otázku číslo 9... vedela som totiž obe jej časti... čo o ostatných otázkach tvrdiť nemôžem... baška si ťahala prvá a ľaľa... otázka číslo 9...
a vtedy som zacítila kropaje potu na svojom čele a s odhodlaním odísť... /asi nebolo dosť silné/ som si potiahla otázku... bola to 14... áno... tá, ktorú som ani nevidela... tá, ktorú som nečakala... bolesť v hlave sa striedala s neznesiteľným hlukom a ja som dúfala, že odpadnem... neodpadla som... a tak, keď baška doodpovedala moju otázku... nedalo sa ustúpiť... musela som sa s tým ísť popasovať... presadla som si na miesto pred porotou /dve dámy v strednom veku... k obom ma viaže minulosť... a nie zrovna príjemná/... začala som pomaly rozprávať...

povedala som všetko čo ma napadlo z otáky 10 a 16... /tie sa totiž podobali tejto a ja som si ich ráno prečítala/... druhú časť otázky som zvládla iba s pomocou pamäte a šťastia, že som túto školu už raz študovala.../no určite nie na známku, aká sa teraz vystatuje v mojom indexe/ nuž zapísali teda béčko a ja som s roztrasenými kolenami čo najrýchlejšie odišla, aby si to snáď nerozmysleli... :o.)

keď som prišla domov, tak som sa hanbila, že som sa išla hneď učiť na pondelňajšiu psychológiu a komunikáciu... a teraz som konečne skončila...