... moja prvá pravá láska sa začala v tábore. mala som 13 a on ťahal na 15... naozaj som ho ľúbila... celým telom, dušou... každým pórom svojho tela som nasávala jeho prítomnosť...

deň či dva pred návratom domov mi povedal, že má v bratislave priateľku, nechce ju opustiť a my sa musíme rozísť... skoro som umrela, dnes ďakujem, že bol úprimný... plakala som a on ležal pri mne a hladkal ma, vravel, že ma má rád... pošle mi fotku a budeme si písať... nenávidela som ho... a milovala... odišla som domov a spomínala... prišiel prvý list... list plný lásky a nehy... ešte nemotorný, ale krásny... odpísala som... písali sme dva roky... napísala som tisíce slov... milovala som ho stále, hoci platonicky a na diaľku...

po dvoch rokoch sme sa stretli... triasli sa mi kolená... no kecám, triasla som sa celá... /to som mala 15/, keď sme sa stretli, dal mi ten najjemnejší bozk, aký kedy moje pery cítili, podlomili sa mi kolená a skoro som sa rozplakala... išli sme si sadnúť do jednej záhrady... rozprával a rozprával... / ja-držka nezastaviteľná, som pri ňom vždy sedela nemo a hľadela naňho ako splašené kuriatko... neveril, že som ukecaná, naozaj som toho veľa nenahovorila... stačila mi jeho blízkosť/... a ja som počúvala a triasla som sa... a keď sme sa rozlúčili, ešte som sa dlho triasla a mala som neistý krok... keď ma na rozlúčku pobozkal, myslela som, že už ho nikdy neuvidím... ale písali sme si ďalej... a prešli ďalšie dva roky... /ja 17, on skoro 19/

neviem prečo,a ako, ale znova sme sa stretli... ja, stále rovnako vyplašená, som zakrývala svoje trasúce sa telo do zimnej vetrovky a on... tváril sa tak odvážne a pritom som cítila to napätie... bol nervózny presne ako ja...toto stretnutie nedopadlo tak kamarátsky, akoby si niekto predstavoval... čakali sme na to štyri roky... a konečne sa to stalo... bolo to krásne, no bolo to naposledy...

ešte sme sa pár krát stretli... listy už neboli na dennom poriadku... jeho nová priateľka našla všetky moje listy a bolo zle...

viac nemá zmysel písať... už len toľko, že tento človek pre mňa nesmierne veľa znamená... vždy ho budem mať rada... no nikdy nebudeme spolu... kedysi nám nepriala doba... dnes by som ho nechcela... no keď sa stretneme... obom sa nám ešte troška chveje hlas, pobozkáme sa a rozprávame... aj ja rozprávam... už nemlčím, už viem dýchať rovnaký vzduch ako on a nemám strach keď sa ma dotkne a povie "ty si ale držka"... nie, už sa netrasiem... no priznávam, že pohľad naňho vybudí spomienky driemajúce kdesi vo mne... a ja sa nemôžem neusmiať...

áno, priateľstvo môže byť aj po láske... len to chvíľu trvá, kým to človek prijíme...
ďakujem mojej prvej pravej láske, ďakujem, že bol... že tu stále je... snáď aj bude...