... sedím v preplnenom autobuse a teším sa domov, samozrejme zo školy... slniečko svieti a cez sklo autobusu aj príjemne šteklí tvár... už aby som bola doma, cesta mi dnes nerobí dobre, chce sa mi zvracať...proti mne sedí žena, neviem jej odhadnúť vek, mohla by mať 25, ale tiež 34, naozaj neviem... je elegantne oblečená a celkom pekná. sedí a pozerá do zeme a zrazu dvíha tvár a usmieva sa kdesi smerom na zastávku... asi tam mala priateľa,alebo kamošku... napadlo mi...

            ... prešlo pár minút  a žena sedí a podchvíľou sa usmieva... potom zatvára oči, koncentruje sa a dýcha, prestáva sa usmievať, znova pozerá do zeme... ale nemôže vydržať a ústa sa jej znova doširoka roztvárajú... pridáva sa k tomu zvuk... spočiatku iba nesmelé chi chi chi, ktoré je čoraz hlasnejšie a prenikavejšie... už to nevie ovládať, a tak sa smeje, chichoce a usmieva... prestáva a tvári sa vážne... nie znova sa smeje... vystupuje tam kde ja a každá ideme iným smerom...

            ... bolo to povzbudivé, bolo to zvláštne, bolo to nezvyčajné, bolo to milé, najviac mi vŕta hlavou, na čom sa asi smiala... a hlavne som sa tak zamestnala jej prítomnosťou, že som cestu zvládla v pohode...